Slovenský blázon v slnečnej Marseille

7:00

Na Ivanu Dobrakovovú som sa chystala už niekoľko rokov. Román Bellevue aj jej zbierku poviedok Prvá smrť v rodine som mala doma celé minulé leto, bez toho, aby som sa k čo len jednej z nich dostala. Keď som sa mala teraz rozhodnúť, ktorá kniha dostane druhú šancu, rozhodla som sa na základe žánru - poviedky totiž stále veľmi nemusím. Neviem, či som spravila dobre, že som poviedky zamietla, no viem, že som spravila dobre, keď som si prečítala román. V recenzii sa dočítate prečo.

_MG_7941-2.jpg

Bellevue je názov ústavu pre telesne postihnutých vo francúzskom Marseille. Tam odchádza študentka Blanka cez letné prázdniny, aby sa zdokonalila v jazyku. Túži po dobrodružstve, po zážitkoch a po nových kamarátoch. Namiesto toho sa už po tretíkrát v živote dostáva do depresie. Jej spúšťačom je práve tento ústav, kde neustále prichádza do styku s postihnutými ľuďmi, čo ju núti zamýšľať sa nad tým, prečo má niekto šťastie na zdravé telo a niekto nie. Cíti sa previnilo za to, že ona bola medzi tými šťastlivcami a nevie sa s tým zmieriť. 

"z čoho máte úzkosti?
z nenávisti... (odmlčím sa) cítim ju medzi týmito múrmi, takú hutnú nenávisť, až mi to naháňa strach, vyslovene cítim, ako ma tu všetci nenávidia a chcú mi zle, tí vozičkári, ako mi zazlievajú, že nie som postihnutá, ako mi neprajú... zdravie, to, že dokážem chodiť po vlastných, zatiaľčo oni... niekedy mi prejdú kolesom po nohe, naschvál, viem, že to robia naschvál, aj keď to nemôžem dokázať, alebo ma nútia, aby som sa pozerala na ich výkaly, alebo aby som dýchala ich moč, zo zlomyseľnosti,"

Ústrednou témou, ktorá doprevádza Blankin stav je nenávisť. Názor, že všetci ľudia sa nenávidia je zároveň neklamným príznakom jej choroby.

"Srdce mi prudko búšilo, ale keď som sa poobzerala po izbe, všetko vyzeralo v poriadku, takpovediac na svojom mieste, Drago spal, spacák skopnutý na zemi, pravá ruka za hlavou, opretá o stenu, za oknami ostré svetlo, ranná Marseille, to len ja som sa triasla a potila hrôzou, prerývane dýchala, zmätená, keď v tom sa tá myšlienka vrátila, udrela na mňa takou silou, až mi to vyrazilo dych a zaliala ma ešte väčšia vlna úzkosti, lebo v tej chvíli som pochopila základnú pravdu o živote, hoci pochopiť nie je to pravé slovo, lebo vnútri som to vždy vedela, cítila, ale zrazu som to dokázala aj pomenovať, priradiť k tomu slová, ktoré mi teraz duneli až niekde v hrudi, všetci sa nenávidíme, zrazu len táto pravda, toto poznanie, či skôr - zjavenie, že na svete je len nenávisť, že dospieť znamená pochopiť a prijať celú nenávisť sveta, namierenú voči každému, a teda aj voči mne."

Stav, do akého sa Blanka dostáva, zakrýva rečami o ceste k dospelosti. Hovorí, že chce konečne dospieť, nebáť sa čeliť svetu, no pod pojmom "dospieť" vlastne myslí "uzdraviť sa", naučiť sa normálne fungovať a ani si to sama neuvedomuje. Vyčíta pacientom, že postihnutie len predstierajú, aby nemuseli čeliť životu, aby sa o nich po celý život niekto staral, viedol ich, stál pri nich, no ani nevie, že presne to isté robí ona sama.

Každý deň chce začať s čistým štítom, každý deň zisťuje ako postúpila na svojej ceste "stať sa dospelou", no tým podvedome myslí "stať sa normálnou, uzdraviť sa". Meria sa s ostatnými. Miestami o sebe hovorí, že je už "dospelá". Potom so sklamaním zistí, že to tak nie je, upadá do zúfalstva a vzápätí nato sa opäť snaží.

_MG_7954-2.jpg

Kniha je však rovnako zaujímavá aj po formálnej stránke. Vďaka tomu, že je príbeh rozprávaný v prvej osobe, kniha naberá ešte zaujímavejší rozmer. Dostávate sa tak priamo do hlavy psychicky chorého človeka, a nielen to - sledujete aj jeho prerod a stupňovanie choroby. Knihe okrem toho nechýba gradácia a napätie.

Tezt je rozdelený na 5 častí podľa Blankinho aktuálneho stavu. Od druhej časti nájdete čiarky na konci viet, od tretej malé písmená na ich začiatku. Postupne prestáva byť označená priama reč. V jednej chvíli keď Blanke podajú silné antidepresíva, už dokonca ani nepoužíva prvú, ale druhú osobu ako demonštráciu toho, že to už nie je ona, že z nej lieky urobili len napodobeninu toho, čím bola. Kniha síce väčšinou obsahuje poriadne dlhé súvetia, často aj na celý odsek, no jednotlivé vety sú jednoduché a hovorové, takže sa nemusíte báť, žeby sa kniha čítala ťažkopádne.

Ak by som sa niečoho bála, tak toho, ako budete zvládať čítať text písaný z pohľadu psychicky chorého človeka. Čím dlhšie čítate, tým je to surovejšie. Ivana Dobrakovová sa totiž dokonale vžila do človeka trpiaceho depresiami a halucináciami. Je obdivuhodné, ako živo a vierohodne to vedela opísať.

Okrem toho, že upozorňuje na problém vnímania ľudí trpiacich depresiami, zaručuje Bellevue dokonalý čitateľský zážitok, ktorý by ste si rozhodne nemali nechať ujsť!

5/5

Knihu kúpite napr. TU

Mohlo by sa vám páčiť

0 komentárov

Ďakujem za každý komentár!